Demokratické hlasy [zo Slovenska]

Výročie nežnej revolúcie samé osebe prináša každoročne mnoho dôvodov na zamyslenie. Keď sa k nemu pridá výročie rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva zakazujúce oddelené vyučovanie rómskych detí, dôvodov na zamyslenie pribúda. A keď pridáme povolebnú atmosféru v Česku alebo veľmi čerstvo na Slovensku, z novembra 2013 sa stáva mesiac, v ktorom vlastne na nič iné nezostáva čas.

“Za komunizmu bylo lepší,” hovorí strýc Janek domácou skaličtinou a ja v duchu rozmýšľam či chcem túto tému opäť otvárať. Pred rokom 1989 pracoval na stavbách, dobre zarábal. Dnes je v dôchodkovom veku, s podlomeným zdravím, a štve ho, že nemá viac síl na splácanie dlhov, ktoré mu za rôznych okolností vznikli v období posledných 24 rokov. Rád by si našiel prácu, aby mohol k penzii prihodiť nejaké euro. Chcel by sa mať lepšie. “Strýcu, já bych na výške určite nebyl,” rozhodnem sa predsa len reagovať, prirodzene v domácej skaličtine. Vo všetkej úcte k strýcovi mi nedá sa nezamyslieť nad možnými kádrovými posudkami, sochou slobody, ktorú sme doma mali vystavenú v čase môjho (komunistického) detstva a po krátkom pokračovaní nášho rozhovoru sa zhodujeme, že možno sú naozaj tie roky po novembri 1989 lepšie. Pár vtipných spomienok o viere v demokraciu, odmietnutie kariéry profesionálneho vojaka kvôli podmienke vstupu do komunistickej strany, či neustálu snahu starého otca presvedčiť miestny výbor, že naozaj verí v komunizmus, nás rozosmeje, no trpkosť ekonomickej situácie zostáva.

Azda najlepšou ilustráciou súčasnej situácie sú voľby do samospráv vyšších územných celkov, alternatívy k českým krajom. Mohutné kupovanie hlasov od chudobných Rómov a verejné vyhlasovanie niektorých, že voliť pôjdu, ak im niekto niečo ponúkne, dokonale poukazuje na pokles viery v slobodné voľby. Neverili vo voľby pred rokom 1989 a neveria vo voľby ani dnes. Rozdielom je, že dnes niekto prinesie kávu, cigarety, víno, alebo päť eur za hlas. Metódy kupovania hlasov sú tak sofistikované, že v podstate neexistujú voľby, v ktorých by sa nedalo overiť, komu hlas volič odovzdal. Podozrenia z kupovania sa často obracajú aj proti rómskym kandidátom, alebo lídrom a líderkám v rómskych komunitách, kde nakupujú hlasy pre niekoho iného. Najnebezpečnejším prvkom celého procesu je to, že sa na ňom podieľajú kandidáti a kandidátky z rôznych častí politického spektra, čo budí dojem, že nakoniec situácia všetkým vyhovuje. To by zároveň mohlo vysvetliť, prečo sa kandidáti vzájomne obviňujú, no kroky k zabráneniu nekalých praktík nikto nekoná.

Nástup populizmu?

Nežiadúcim výsledkom demokratických a slobodných volieb je aj priestor pre populizmus. Vďaka nemu sa v súčasnosti môže pomerne ľahko dostať k moci ktokoľvek, kto správne brnkne na povestnú (proti)rómsku strunu. Netreba mať prepracovaný volebný program, zväčša stačia silácke reči o tom, ako zatočíte s príživníkmi, ako nedopustíte ďalšie rozkrádanie štátu cez sociálne dávky a podobne. Protirómske (a občas protimaďarské) nálady sú na Slovensku, tak ako aj v Česku, dostatočne silné na to, aby voliči a voličky úspešne zabudli, že štát sa nerozkráda cez sociálne dávky, ale práve cez parlament. Po úspechu Úsvitu priamej demokracie v Česku sa aktuálne horlivo diskutuje o tisícoch hlasov pre Ľudovú stranu - Naše Slovensko v regionálnych voľbách na Slovensku. Mimoriadne úspešným bol predovšetkým Marián Kotleba, líder strany, ktorý vo voľbách na predsedu samosprávneho kraja získal 26.251 hlasov, čo je viac než 21% hlasov. Nech nám je útechou pomerne nízka účasť voličov a dvojnásobný počet hlasov kandidáta, s ktorým sa vodca Slovenskej pospolitosti, rozpustenej súdom, stretne v druhom kole (23.11.2013).

Nedôvera v demokraciu a jej nástroje je s volebnými úspechmi proti-systémových strán, či jednotlivých kandidátov, priamo prepojená. Jej najbežnejším prejavom v našich zemepisných šírkach je spájanie slov “zlatí” a “komunisti”, no omnoho častejšie sa nedôvera v demokraciu a zriadenie spoločnosti prejavuje v nedôvere v konkrétne inštitúcie, vrátane polície, prokuratúry, súdov. Policajné násilie, či pasivita polície pri protirómskych útokoch situácii nepomáha. Nedôvera v súdy je na tom podobne a to ako domáce, tak medzinárodné.

Smutné výročie

V novembri 2007 rozhodol Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu v kauze D.H. a ostatní proti Českej republike a potvrdil, že rómske deti v Česku sú bez dôvodu nadmerne zastúpené v špeciálnom školstve (v bývalých “zvláštních” školách). Konkrétne v Ostrave bola v čas podania žaloby situácia taká, že šanca skončiť v špeciálnej škole bola pre rómske dieťa 27-krát vyššia v porovnaní s dieťaťom nerómskym.

Úspech 18 rómskych detí, ktoré sa na súd obrátili na základe výskumu z roku 1999, naznačoval možné zmeny v spoločnosti. Európske centrum pre práva Rómov (ERRC) malo počas celej doby kauzy mimoriadne ťažkú úlohu - udržať mladých Rómov v kauze, aj keď od začiatku bolo jasné, že oni sami z kauzy takmer nič nezískajú. A presne tak aj bolo, samotné deti (v tom čase už mladí dospelí) po rozhodnutí súdu získali štyritisíc eur ako odškodnenie. A to bolo v podstate tak všetko. Omnoho väčším dopadom malo byť to, že štát dostal povinnosť zabezpečiť, aby sa podobná kauza už neopakovala. Štrasburský rozsudok z novembra 2007 mal byť novým začiatkom pre rómske deti v Česku, na Slovensku, ale aj vo všetkých ďalších krajinách Rady Európy, keďže rozsudky Európskeho súdu sú pre ne záväzné. Pravdou ale zostáva, že napriek malým úpravám v systéme rómske deti zostávajú v “nebežnom” vzdelávacom prúde, so zníženými možnosťami ďalšieho uplatnenia.

Zlatí komunisti?

Od Rómov a Rómiek na území bývalého Československa často slýchame, že za komunizmu bolo lepšie, lebo bola práca, lebo deti chodili do školy s nerómskymi deťmi, lebo neboli protirómske pochody. Zabúdame ale často na to, že ekonomické a spoločenské postavenie Rómov sa zhoršuje aj vo Francúzsku, Spojenom kráľovstve, či Taliansku, teda krajinách, v ktorých režimy už aj pred rokom 1989 nazývali demokratickými. Nezodpovedanou otázkou teda je, či naozaj bolo lepšie za komunizmu alebo bolo lepšie pred 24 rokmi. A tu by sme sa mohli zamyslieť, či bolo naozaj lepšie, alebo len hovoríme o “starých dobrých časoch”, na ktoré radi spomíname. V historických spomienkach často zvykneme spomínať na uplynulé obdobia ako tie lepšie. To máme ako ľudia nejakým spôsobom v sebe. Nie preto, že naozaj bolo lepšie, ale možno preto, že sme boli mladší, zdravší, silnejší.