Zpravodajský server Romea.cz. Vše o Romech na jednom místě

Zpravodajský server Romea.cz. Vše o Romech na jednom místě

Emil Cina: Želízko

31. ledna 2012
Čtení na 10 minut

Trastoro

Phenel pes, hoj charťaskere buťa esas le romengero dživipen the tiš so len l’ikerelas ke peste. Kidňom avri jekhes char’tas, so čirla dživelas pro Slovensko pašal o foros Bartva.

Ta esas na esas, sar pes phenel,andro oda gav dživenas trin Roma, so kerenas charťaskere buťa. Buťa len esas, kana ča varesave dochudne, ta “so bi predživenas”. Jekh olendar, ajso kalo segno manušoro, so les esas trin čhave, sama murša, ačhiľa bije romňi, bo paš o trito čhavo leske muľa. So akanakes le čhavenca korkoro kerela? O nekhphureder čhavo pes vičinelas Michal, avreske phenenas o Bango the le tritoske dine nav o Lacis. Mek mištes, hoj na dur lendar bešelas lengeri bibi. La čora esas pandž čhave, le Lackuske o koľin, so leske kampelas, jileha delas. Choc e bibi pomožinelas savoreha, so andro kher kampelas, esas varekana igen čino. O čhave baruvenas avri. O nekhphureder le phralendar, o Michal, ča rodelas o chaben, aver, Bango, ča sovelas pal e bov. O Lackus, vaj trin beršengero, imar tosarastar esas andre šmikňa le dadeha. O dad leske diňa trastoro andro vast the o čokanocis. O Lackus phenel trastoro, trastoro. Avka les savore chudne te vičinel Trastoro the oda nav leske ačhiľa.

O Trastoro bariľa avri andro šukar kalo segno čhavo, sa pal o dad. O Trastoro le dadeske pomožinel savoraha buťaha.Jekhvar phenďa le dadeske, kaj peske te arakhel aver romňa.O dad pre oda phenďa, hoj ajsa romňa, so les esas, imar ňikda na arakhela.

O čhaja andal oda gav phirenas pal o Trastoro, hoj kamen oda či oda, kaj bi leha choc ča te vakerenas. Jekhvar leske aviľa andro šero, hoj andro oda gav nane ajsi čhaj, so bi jov la kamelas.Jekh ďives o čho duminelas,hoj peske mušinel te rodel buťi andro aver than.Geľa andre šmikňa te phenel le dadeske. „Dado, me džav andro svetos“ te zakerel varesave love, bo amenge len kampel. O dad na kamel te šunel pal oda, bo le čhas igen rado dikhel, no paľis kamel na kamel, diňa leske andro brosakos maro, ciral the kotororo balevas. „Džaha tu ešebneha ko tiro papus andro aver gav, jov tuke phenela, kaj te džas.“ O čho phenel: „Džava!“

Oda gav hino pal baro veš. Pal o drom samo čik, brišind del, varesar dogeľa ko papus. O papus, sar les dikhľa, esas igen rado the takoj phenďa le Trastoreske: „Čhiv tele pal peste savoro the dža paš e bov“. O Trastoro paš e tat’i bov takoj zasuťa.
Tosara so duj džene dine bari duma. Avka the avka dogele pal e buťi. O papus leske phenel: „Dža andro foros Bartva, dikheha sar so ela.“ Diňa leske varesavo chabenoro the mek leske diňa lanckos le kerestoha the leske phenďa: „Oda lanckos tut anela pre oda than, kaj tuke kampel.“

O čho imar džal, oda ďives ča brišind the brišind. Trastoro čoro sa cindo, so te kerel? Džal the džal. Dural dikhel oda foros, džal andre leste. Akanakes duminel, kaj te džal, ňikas odoj na džanel. Dikhel odoj khangeri, polokes džal andre, o kerestocis andre burňik. O pindre les dukhan, bešľa peske andre lavka.Kana bi phenenas jekh, duj, trin o čho andre lavka sovel. Čoro sovel.

Paš e raťi avel o rašaj andre khangeri the kas na dikhel, le Trastores. Polokes avel ko Trastoro the le vasteha pal o phiko les uštavel. O Trastoro frišnones ušťiľa the dikhel le rašas. O rašaj lestar phučel: „Soske adaj aviľal?“ O Trastoro leske sa phenďa, so leske kampel. O rašaj duminel the duminel, paľis leske phenďa: „Pre khangeri pherdo bari buťi, te kames, šaj ačhuves, varesave lovore adaj zakereha, te sovel hin kaj, chaben tiš, ma dara,“ phenel o rašaj. O Trastoro thovel o lanckos pre meň. Pre aver ďives imar sa prikerel, savoro leske džal vast vastestar.Na kerelas ča pre khangeri. Avenas ke leste o gadže, kana lenge kampelas charťakeri buťi. Sorsamos les esas, džanelas leha mištes te kerel, avka sar les sikaďa leskero dad.

O Trastoro imar andro oda foros vaj šov čhon. Jekhvar aviľa andro foros te sogaľinel jekh romaňi čhaj. Kana o Trastoro la dikhľa paš e khangeri, o jakha pal late na mukľa.Jekh kurko pes so duj džene sgele paš o targoviskos, jekh avreske na džanenas, so te phenel. Paľis pes o Trastoro latar phučel, sar pes vičinel. Joj leske na kamel te phenel. O Rom, so paš lende terďolas , šunelas, sar pes o čho latar phučel. „Ta amari Kaľori,“ phenel o Rom le čhaske. „Kaľori,“ phenel o čho, „man vičinen Trastoro,“ the e čhaj le naveske asadňa.

Ajso šukar ďives le Trastores mek ňikda na esas. So duj jile pes andre peste zadikhle, so but pal oda te vakerel? Jekh ko aver sako d’ives ke peste phirenas. Chudel pes o jevend the o Trastoro la čhake phenel: „Mušinav te džal khere, užaren man.“ E Kaľori rovel: „So me korkori adaj kereva?“ O Trastoro ča asal the lake phenel: „Tu diľiňori, tu peske dumines, hoj bi me tut adaj mukavas?“ O vuštora la Kaľake asan. O Trastoro o love zakerďa, cinďa grajores, e Kaľi e zajda pro phiko the imar džan khere paš o Trastoro, ke leskero dad. Dromeha zaačhile paš o papus. O Trastoro leske paľikereďa vaš o kerestocis, so leske sikaďa odi bacht.

Imar džan khere. O dad, sar le Trastores dikhľa, na paťandľa peskere jakhendar. O Trastoro šukares urdo the so mek, anel peske la romňa. O phrala ča dikhen the dikhen. O dad le phralenge phenel: „Ta džan tiš so duj džene andro svetos.“ O phrala, sar šunde, so lenge phenďa o dad, ta takoj pes garude andro kher.

O dad le Trastoreske phenel: „Hin te dičhol, mro čho, hoj amari romaňi charťaskeri buťi pes na našaďa the ko kamel buťi te kerel, ta šaj peske la arakhel.“ – „Paľikerav tuke.“
Kamen te phučel, keci le Trastores esas čhave? Na phenava tumenge.

So opre kamav te phenel. Adi buťi esas igen šukar, ľikerlas le Romen ke peste the hin bari zijant, hoj odi buťi pes polokes našavel, našavel pes tiš oleha amaro romipen.

Na přání autora nebyly v tomto textu provedeny běžné jazykové úpravy.

Želízko

Říká se, že kovařina bylo živobytí, které Romy drželo pohromadě. Povím vám příběh jednoho kováře, který kdysi žil na Slovensku, poblíž města Bardějov.

Bylo nebylo, jak se říká, v té vesnici žili tři Romové, kteří pracovali jako kováři. Práci měli jen tehdy, když nějakou sehnali, bylo to sotva na přežití. Jeden z nich, takový tmavší, měl tři syny. Zůstal s nimi sám, protože mu žena při porodu toho třetího syna zemřela. Co teď bude ovdovělý s dětmi dělat?

Nejstarší syn se jmenoval Michal, druhému synovi říkal Bango a třetímu dal jméno Laci. Ještě dobře, že nedaleko nich bydlela jejich teta. Chuděra, ona sama měla pět dětí, ale Lackovi vždy s láskou dala napít z prsu. I když se teta snažila pomoci se vším, co bylo v domě potřeba, někdy to bylo málo. Děti rostly. Nejstarší Michal jen hledal jídlo, ten druhý, Bango, zase jenom spal v teple u pece. Laci, asi tříletý, byl už od rána v kovárně se svým otcem. Otec mu dal do ruky kousek želízka a kladívko. Malý radostně vykřikl ‚želízko, želízko‘. A od té doby mu všichni říkali Želízko a tato přezdívka mu už zůstala.

Želízko vyrostl v pěkného tmavého chlapce, byl celý po otci. Pomáhal mu s každou prací. Jednou svému otci řekl, aby se znovu oženil. Otec mu na to odpověděl, že takovou ženu, jakou měl, už nikdy nenajde.

Všechna děvčata z vesnice chodila za Želízkem, že chtějí to anebo ono, jen aby s ním mohla aspoň promluvit. Najednou si uvědomil, že v této vesnici není takové děvče, které by on chtěl. Přišel den, kdy Želízko začal přemýšlet o tom, že se musí vydat do světa hledat si práci a hned to šel do kovárny oznámit svému otci: „Tati, potřebujeme peníze, půjdu do světa a vydělám je.“ Otec o tom nechtěl ani slyšet, protože měl svého syna velice rád, ale nakonec mu chtě nechtě zabalil do batohu chleba, sýr a kousek slaniny. „Nejdříve jdi ke svému dědovi, ten ti poví, kam se máš vydat,“ poradil mu. Syn mu odpověděl: „Půjdu.“

Vesnice leží za velikým lesem, cesta je blátivá, prší, nějak se dostal až k dědovi. Ten, když ho uviděl, byl velice rád, ale hned mu řekl: „Všechno ze sebe svlékni a vlez si za pec.“ Želízko za pecí okamžitě usnul. Ráno se pak dali do řeči a nakonec se dostali až k práci. Děda mu pak navrhl: „Jdi do Bardějova, uvidíš, co se dá dělat.“ Dal mu trochu jídla na cestu a také mu věnoval řetízek s křížkem a pověděl mu: „Tento řetízek tě přivede na místo, které potřebuješ.“

Chlapec se vydal na cestu, ten den jen pršelo a pršelo. Želízko už je celý mokrý, co má dělat? Jde a jde. V dálce spatří město, jde přímo k němu. Přemýšlí, kam půjde, nikoho tady přeci nezná. Uvidí kostel, pomalu do něj vejde, křížek drží v dlani. Bolí ho nohy, sedne si na lavici a než bys řekl jedna dvě tři, chlapec na lavici usne.

K večeru přišel do kostela farář. Koho nevidí, jinocha. „Chudák, spí,“ pomalu přišel k Želízkovi a rukou na rameni ho budí. Želízko se rychle probere a vidí faráře.
Farář se ho ptá, proč sem přišel. Želízko mu odvětí, že přišel hledat práci. Kněz přemýšlí a přemýšlí a potom mu nabídne: „Na kostele je hodně práce, jestli chceš, můžeš tady zůstat, nějaké peníze si vyděláš, spát tady máš kde, jídlo také, neboj se.“ Želízko si pověsil na krk křížek. Na druhý den už opravoval, co bylo potřeba, práce mu šla od ruky. Nepracoval jen na kostele. Přicházeli za ním lidé, kteří potřebovali jeho kovářské práce. Nářadí měl, uměl s ním zacházet, tak jak ho to naučil jeho otec.

Želízko byl už ve městě asi šest měsíců. Jednoho dne přišla do města sloužit romská dívka. Když ji Želízko u kostela uviděl, nemohl z ní spustit oči. Jednu neděli se spolu sešli na trhovišti, jeden druhému nevěděli co říct. Potom se jí ale Želízko zeptal, jak se jmenuje. Nechtěla mu na to však odpovědět. Rom, který stál vedle nich, slyšel, jak se jí chlapec ptal. „To je naše Kali,“ prozradil mu Rom. „Kali,“ oslovil ji chlapec, „mně říkají Želízko,“ a dívka se jménu jen pousmála.

Takový krásný den ještě Želízko nikdy nezažil. Obě srdce se do sebe zadívala, co ještě mám o tom povídat? Každý den jeden za druhým chodil. Přišel podzim a Želízko jí povídá: „Musím jít domů, čekají tam na mě.“ Kali se dala do pláče: „Co tady budu sama dělat?“ Želízko se jen smál a potom jí řekl: „Ty blázínku, ty si myslíš, že bych tě tady nechal?“ Její rty se už jen smály. Želízko vydělal peníze, koupil koně, Kali si dala ranec na rameno a už jdou domů k jeho otci. Po cestě se zastavili u dědy, aby mu Želízko poděkoval za křížek, který mu přinesl štěstí.

A už jsou doma. Otec když uviděl Želízka, nevěřil svým očím. Želízko byl slušně oblečený a co víc, přivedl si ženu. Bratři se jen dívali a dívali. Otec jim pak řekl: „Tak jděte také do světa.“ Bratři, když slyšeli, co jim otec navrhuje, se utekli schovat v domě.

Otec pravil Želízkovi: „Je vidět, můj synu, že naše romská kovářská práce se neztratila a kdo chce práci dělat, tak si ji najde. Děkuji ti.“ Chcete se zeptat, kolik měl Želízko dětí? Neřeknu vám.

Co k tomu dodat? Tato práce byla velice krásná, i za nouze dávala lidem obživu a Romové tenkrát, i díky ní, drželi více při sobě. Je velká škoda, že se kovařina pomalu vytrácí a vytrácí se i to naše romipen.

Pomozte nám šířit pravdivé zpravodajsví o Romech
Teď populární icon